Robiť chyby je prirodzené, každý z nás to teoreticky
vie, ale ak sa pozrieme do praxe, nie vždy sme s týmto výrokom skutočne
stotožnení. To je aj môj prípad. Môj blog je dokonalým príkladom toho ako
teória v praxi nefunguje. V písaní mávam dlhé pauzy, vždy si nájdem
výhovorku, že nie je čas, inšpirácia.V skutočnosti vlastne sabotujem samu seba z jedného prostého dôvodu, že
sa bojím robenia chýb. Všetko chce svoj čas, rovnako pochopenie a uvedomenie si. Svojho času som si
povedala, že sa na perfekcionizmus vykašlem, nikto predsa nie je dokonalý. Vnútorne
som síce prijala fakt, že ľudia okolo robia chyby a ja sa to snažím rešpektovať, veď
sa vďaka nim učia, ale ja sama som sa vždy za tie svoje vlastné trestala. Prečo? Lebo som si zvykla, že som „dobré dievčatko“, len ak robím veci „dobre“.
Takže na každú kritiku z vonka som reagovala citlivo a emotívne. Otázkou
potom je čo je to to „dobre“. Každý z nás má totiž inú definíciu
a neexistuje taká, ktorá by platila pre všetkých. Lenže ja ako aj všetci
ostatní robíme veci dobre, aj keď sa pomýlime. Bez toho omylu by sme sa možno nepoučili, možno nejde vždy o nás, ale len hrajeme svoju rolu pre pochopenie niekoho iného. Podobne vnútorne so sebou zápasím vo všetkých oblastiach svojho
života. Ak spravím chybu, alebo ak mi je vytknuté čo robím, ako sa správam
a pod. prestávam byť sama sebou, prestávam sa mať rada taká aká som
a tým pádom prestávam byť šťastná a spokojná a moja frustrácia
sa začína smerovať von na ostatných. Chyba však nie je v človeku, ktorý
vyslal výčitku, ale vo mne, že som ju prijala. A práve vďaka nemu sa
trénujem, až mi jedného dňa výčitka vadiť nebude a kúsok zo mňa sa
oslobodí.