utorok 7. apríla 2015

Ako hľadím(e) na svet

Existujú minimálne dva pohľady ktorými môžeme na svet pozerať. V jednom je svet miesto plné možností, inšpirácií, radosti a lásky. V tom druhom je miestom plným nepriateľov, miestom, ktoré treba naprávať, pretože ak ho nenapravíme podľa našej predstavy, zdá sa nám, že nevyhovujeme my. A občas sa tieto pohľady striedajú. Ako na svet budeme pozerať záleží na nás, pretože my jediní sme si strojcami šťastia. A toto šťastie často krát neleží vo veciach ktoré máme respektíve nemáme, či sme dosiahli, ale v našom nazeraní na svet. 

Život je neustále meniaci sa okamih. Ak sa ho snažíme nalinajkovať do určitej nemennej predstavy väčšinou nám aj tak ukáže svoj prostredník a my sa rozčuľujeme nad jeho neférovosťou, zlobou a pod. Nemôžem o sebe tvrdiť, že by sa mi v živote nikdy nič „zlé“ nestalo, ale vždy išlo o môj uhol pohľadu a postoj ako sa so situáciou nakoniec vysporiadam. Či si z nej odnesiem skúsenosť alebo sa zameriam na hľadanie vinníkov okolo či v sebe. Či pôjdem proti sebe samej alebo začnem konečne žiť tak aby som si neubližovala. Trvalo mi dlho nadobudnúť poznanie, že vyhovujem taká aká som, že sa nemusím hanbiť požiadať o pomoc, že sa nemusím hanbiť za svoje emócie, za to že nie som dokonalá a dobrá takmer vo všetkom, že to čo vravia či si myslia iní nemá so mnou vlastne nič spoločné. A rovnako mi trvalo dlho aspoň z časti pochopiť, že vinníci neležia ani okolo mňa a ani vo mne, že sa veci dejú tak ako majú a že nie všetko vždy viem rozumovo vysvetliť a odôvodniť. Dokonca nie raz som veci robila proti sebe samej v mylnej predstave, že sa to tak má podľa akýchsi pravidiel. Moje nazeranie na svet sa zmenilo, som to však stále ja, Eva, ktorá hoci zmení občas smer, neznamená to, že zišla z cesty. Len sa snaží nájsť svoje miesto v živote, nie to ktoré jej určia iní, ale svoje vlastné, poučená zo svojich vlastných skúseností a chýb. A bez tých chýb a skúseností by nemala možnosť prežiť svoj vlastný život. Život je tvorba (nemám na mysli umeleckú, ale život samotný) a tvoriť nejde bez robenia chýb, pretože nie sme stroje. 

Život prináša mnohé situácie, mnohé z nich možno skutočne nie sú fér, nie sú také ako sme si predstavovali, dokonca nám bolo možno nie raz v živote ublížené. Všetko sa však deje pre naše vlastné dobro, hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá. Sme stále tu a to je ten najväčší dar, preto ho netreba premrhať rozmýšľaním čo by bolo keby alebo hľadaním vinníkov za naše nešťastie. Ani ja ešte nie som tam, kde by sa ma nič nedotýkalo, kde by som život žila v prítomnosti, ale snažím sa. Väčšinou zrejme treba nájsť zlatú strednú cestu, ale dokonca aj ten stred vidíme každý niekde inde, preto ju musíme nájsť každý sám a nikto to nespraví za nás lepšie. Pokiaľ neubližujeme (rozumej presnejšiu a pre mňa krajšiu definíciu, ktorá sa ku mne dostala „neobmedzujeme slobodu a slobodnú vôľu iného či seba“) je na nás ako sa rozhodneme a akú cestu si zvolíme. Samozrejme, že naše rozhodnutie povedie k istým dôsledkom za ktoré vezmeme zodpovednosť, pretože my sami sme sa tak rozhodli. Väčšinou niekde vo vnútri vieme čo máme robiť a kam nás to ťahá. Prehodnotiť či sa rozhodujeme srdcom alebo na základe strachu. Mne sa tak väčšinou podarilo nájsť správny smer, či už v živote ako takom alebo v konkrétnej situácii. A občas aj nepodarilo, ale aj to je v poriadku, stále sa predsa učíme. Tento smer sa môže počas života meniť a zrejme to ani nebude vždy jednoduché, ale bola nám daná slobodná vôľa a je len na nás či a ako ju v živote využijeme. Iní nám môžu byť inšpiráciou, ale nie sú my a ani neodžijú naše životy. Každý jeden z nás je unikát ale zároveň súčasť celku, všetci sme Jedno, a každý si prejde počas života inými skúškami, presne tými ktoré potrebuje prežiť. Svoj život prežijeme len my, nikto iný to nespraví za nás a či bude šťastný alebo nie je zase len na nás a našom postoji k nemu. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára