Čo by sa stalo so svetom a ľudstvom, keby jedného dňa
niekto prišiel a nieže by len povedal, ale aj by dokázal že napríklad
Darwinova teória je nepravdivá a totálne mylná? Nejdem teraz vôbec
rozoberať konšpiračné teórie, že ona možno skutočne mylná je, ale skôr chcem
použiť paralelu na svoj vlastný život. Ak by sa niečo také stalo, zavládla by
vo svete zrejme dokonalá panika. Zrazu by sa jedna z nemenných istôt
o ktorú sa ľudstvo opiera rozpadla a trvalo by istý čas, kým by sa
veci dali zase do normálneho režimu. Bolo by potrebné prepísať učebné osnovy,
pripustiť že sme sa celý ten čas mýlili a začať odznova. V pohľade na
život ľudskej rasy by celý proces predstavoval medzník, ako keď sa prijala
teória, že zem je guľatá, ale celý proces prebudovania systému by mohol pre
ľudí, ktorých daný čas zasiahne, znamenať jeden ľudský život. Myslím, že tak
ako sa menia, vyvíjajú a prebudovávajú rôzne teórie prírodných zákonov či
vesmíru sa menia aj teórie nášho jedného ľudského života a nedeje sa to
väčšinou z večera do rána.
Možno ak by som sa „zasekla“ vo vývoji, nesnažila sa viac obracať do vlastného vnútra, tak by som takto „zaseknutá“ zostala celý život a zem by bola pre mňa až do smrti plochá. Isté teórie by som poňala za svoje, podľa nich nazerala na svet, názory skôr nemenila a zvyšok sveta by som sa možno snažila presvedčiť práve o týchto „teóriách“. Zrejme by som v istom zmysle prežila dozaista zaslúžený život, nech by už bol akýkoľvek. Lenže práve prácou na sebe a odhaľovaním skrytých tajomstiev vo vnútri sa aj moje istoty akosi rozpadajú.
Ako dieťa som bola presvedčená o tom, že som prišla na
tento svet aby som ho zmenila k lepšiemu. Preto ma to vždy ťahalo študovať
právo, aby som raz mohla či už obhajovať jednotlivcov, ktorým bolo ublížené,
alebo dokonca až v politickej sfére „meniť svet k lepšiemu“. Hlboko
vo vnútri mám odjakživa v sebe zakorenený pocit spravodlivosti
a lásky k ľuďom a tejto planéte. Myslela som si, že „správnym“
životom a dodržiavaním pravidiel prispejem k lepším zajtrajškom. Lenže
žiť „dobrý život“ podľa niekoho iného nemusí znamenať dobrý aj pre mňa. Preto
ma rôzne okolnosti a situácie v živote nútili začať hľadať
v prvom rade v sebe aby som zistila, že hoci môžu isté situácie
vyzerať pre iných nepochopiteľne či dokonca proti „pravidlám“, majú svoj zmysel
pre mňa. Vždy som rada iným pomáhala a vždy som chcela riešiť problémy
chudoby, vojen, nespravodlivosti a problémy celého sveta. Vždy som bola
ten čo radil, či počúval, mal na všetko názor a svoje nazeranie považoval po
zhodnotení faktov a názorov iných za najsprávnejšie. Lenže čo ak je všetko
presne tak ako má byť? Každý si plníme svoju úlohu cez rôzne životné skúšky,
takže hoci majú rôznu príchuť zrejme všetky sú nijakým spôsobom potrebné. Okrem
toho, nie vždy to čo ja považujem za dobré je skutočne dobré aj pre niekoho
iného. Môj názor na život sa podstatne zmenil. Prestala som riešiť ľudí, hoci
nie vždy ich chápem, snažím sa rešpektovať, pretože každý máme svoju cestu
a ja neviem, prečo je cesta niekoho iného taká aká je. Snažím sa
nezasahovať, pretože každému prídu do cesty presne také situácie aké majú, aby
sa niečo naučil, niečo pochopil, takže odžiť život za iného jednoducho nemôžem.
Môžem povedať čo si myslím, ale nie niekoho akokoľvek a v mene čohokoľvek
meniť na obraz ktorý ja považujem za správny. A tu sa zrazu dostávam
k mojej momentálnej úplnej zmätenosti, pretože zmysel ktorý som vždy
videla predtým v „menení“ sveta sa akosi stratil. Ak niečo budem meniť, budem sa len snažiť iných napasovať do môjho
videnia sveta a ak sa snažím vidieť všetko okolo ako súčasť celku, nemôžem
to robiť. Necítim sa totižto už viac nadradene voči iným mysliac si že práve
mne prináleží právo meniť ich životy. Nuž áno svojho času som si aj toto niekde
hlboko vo vnútri myslela a stálo ma to celkom námahu priznať si to sama
pred sebou.
Ako dieťa som sa ale nemýlila. Prišla som sem zmeniť svet,
ale ten svoj vlastný, keďže všetko to čo vidím vonku je vlastne odrazom mňa
samej. To čo ma vždy priťahovalo na práve najviac, bola možnosť meniť veci
k lepšiemu, vždy som chcela robiť niečo čo má zmysel. Lenže zistila som,
že zmysel má úplne všetko, že v mojom vlastnom svete malo zmysel aj len
obyčajné zbieranie pohárov v clube, či obsluhovanie zákazníkov, robenie kávy alebo
úprimný úsmev na recepcii. A dnes viem, že
presne to bolo pre mňa potrebné, aby som videla skutočný zmysel v tom čo
som chcela odjakživa. Potrebovala som nájsť zmysel v tých najobyčajnejších veciach a činnostiach, aby som ho mohla vidieť aj v niečom inom. Aby to nebolo len dokazovanie si niečoho, ale
skutočné vnútorné presvedčenie, že toto je moja cesta. Meniť svet už nechcem, teda
nie na obraz ktorý ja považujem za najsprávnejší. Zrejme nechám život nech ma
dovedie presne tam kam treba aby som sa dostala. Aj moja detská túžba byť
právničkou musela mať svoj zmysel, ako aj fakt, že som jej nasledovaniu viac
menej podriadila celý svoj život. Vraví sa, že tým čím sme chceli byť ako deti
je naše pravé povolanie hoci občas len symbolicky. Takže tejto cesty sa zatiaľ
nevzdávam. Meniť však chcem len to na čo mám dosah svojimi dvomi rukami
a nohami a len do takej miery že nebudem zasahovať do cesty iného. Začínam
zem vidieť nie plocho ale guľato a tým sa jedna z istôt v mojom
živote rozpadá, aby spravila priestor pre niečo lepšie a bližšie ku mne
samej. A možno aby ma posunula bližšie k pravde a neskreslenému
pohľadu na svet a život.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára