Byť sám sebou je úlohou každého na zemi. Dnes som videla
zaujímavý film o Stevvi Jobsovi, nejde ani tak o jeho osobu
a dokonca ani o jeho posolstvo, ktoré môže byť mementom a vzorom
pre viacerých. Ide o to, že bol človekom, ktorý sa nebál byť sám sebou,
nebál sa počúvať svoju intuíciu, vnútorný hlas, ktorý mu hovoril, že risk
a vízia sú cestou ako zmeniť svet. Z jeho úst vyšlo, že nikto
z nás nie je o nič menej múdry ako
niekto ďalší, len záleží od nášho chcenia niečo v živote dosiahnuť. Ak máme víziu, ktorá
nemusí byť vo vyrábaní počítačov, či iných technologických noviniek, ale aj
v obyčajnom žití nášho vlastného života, nevzdávajme sa jej, ale poďme si
za ňou.
Ani Steve Jobds nebol prototypom dokonalého človeka, spravil
v živote mnoho chýb, ktoré ho niekam posunuli, mnohé ho naučili a na
ktoré aj nakoniec doplatil, ale presne o tom život je. My všetci robíme
chyby, každý jeden z nás, aj ja každý deň, každú minútu. Stále sa
obviňujeme, stále uvažujeme čo zlé sme zase spravili, ako inak sme sa mali
zachovať. Naše správanie v ten daný čas a danú situáciu bolo to
najlepšie správanie, aké sme mohli zo seba dostať a preto sa netreba za to
obviňovať. Všetci sme takí, všetci robíme isté chyby, v očiach niekoho väčšie,
v očiach iného menšie, ale to sme my, ten balík skúseností, vlastností
a daností, ktorý sa v nás vytvoril. Ak sa mi niečo nepáči, poviem to,
pretože taká som, nerešpektujem všetko na svete a mám svoj názor na určité
veci, situácie, ľudí. Ale to my všetci. Neodsudzujem však. Nechápem možno, ale
neodsudzujem. Každý sme tu z akéhosi dôvodu, prišli sme prežiť určitý
život, situácie, stretnúť sa s určitými ľuďmi, názormi. Byť sám sebou je najdôležitejšie, nehrať sa
na niečo čo nie sme, nebyť niečím vovychovávaným, vytvoreným spoločnosťou.
Mám odísť na samotu a byť tam sama so sebou? Tiež nie,
pretože interakcia s ľuďmi ma najviac naučí, pretože iní mi ukazujú kto
som, aká som a prečo som tu. Hájim vlastné názory a stanoviská,
púšťam sa do diskusií, musím riešiť situácie a konflikty a v tom
je zakotvená rôznorodosť bytia, krása že sme každý iný, jedinečný. Aj Steve
Jobs bol, jedinečný ale pre mnohých komplikovaný až nenormálny. Predsa však
veril, že život je úsečkou večnosti na ktorej môžeme spraviť toľko koľko len
dokážeme zo seba dať, ísť za svojou víziou, zvládať životné skúšky, ktoré sa
ani jemu nie vždy darili. Dotiahnuť veci dokonca a veriť v seba samého
a vlastnú víziu. Že začneme od piki, že sa nám nebude dariť? To vôbec
nevadí, snaha sa cení viac ako len prežívanie života. Nebabrať sa
s negatívnymi možnosťami, ktoré sa môžu stať, ale dôverovať sebe samému,
že potrebujeme prežiť presne to čo prežívame, aby sme sa posunuli, aby sa naša
duša naučila a o iné sa obohatila.
Tento článok som písala v septembri, náhodou som naň
teraz narazila, bol nedorobený a povedal mi veľa práve dnes. Prechádzam
totižto istou krízou seba samej, uvedomujem si, že vedome a rozumovo chápem
isté súvislosti a zákonitosti, ale nedokážem podľa nich žiť, že som
človekom s mnohými vnútornými nevyrovnanosťami, že opakujem určité vzory
správania, že sa vlastne nemám rada, čo som si vždy myslela, že je opačne. Zdá
sa, že tak nejako to funguje, najprv si osvojíme teóriu a až keď sa nám
dostane pod kožu môžeme ju uplatňovať v praxi. Zrejme isté teórie v praxi
začínam uplatňovať a skutočne odhaľovať ich zmysel aj ja, sama na sebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára